Ako sa lepšie zorientovať v drevinách

Žltá farba – najzraniteľnejšia skupina rastlín voči intenzívnemu slnečnému svitu. Bývajú zraniteľné na priamom slnku a rastú pomalšie ako rovnaký druh so zelenými listami. Obyčajne je najlepšia poloha pre ne v miernom  polotieni, alebo tzv. túlavom tieni.

Strieborná farba – zodpovedajú za ňu obvykle šedostrieborné šupinky či chĺpky na listoch, alebo vosková vrstvička na ihličí. Ich hlavným poslaním je odrážať slnečný svit späť do priestoru, čím sa rastlina dobre bráni nadbytočnému prehriatiu a strate vody. Rastliny striebornej a sivej farby tým dávajú znamenie, že vydržia rásť na extrémnych stanovištiach, kde silne svieti slnko a kde bývajú vysoké letné teploty.

Veľmi tmavá zelená farba – hlavne u ihličnanov a stálozelených drevín – často napovedá o vysokej odolnosti voči mrazom a schopnosť existencie v drsnejších  klimatických podmienkach. Tmavá farba absorbuje slnečný svit a rýchlejšie spôsobí ohriatie povrchu. Aj pri nízkych teplotách hlavne na začiatku a konci zimy dokáže tmavá farba listu ľahšie ohriať „orgány vnútri listu“, čím predlžuje dobu ich funkčnosti (najmä fotosyntézy).

Viacfarebné listy – bývajú veľmi obľúbené a rastliny takto vyfarbené majú pestovatelia často veľmi radi. Zvlášť odrody, ktoré majú veľký podiel bielych a žltých škvŕn, sa vyznačujú pomalším rastom a často aj nižšou finálnou veľkosťou. Je to logické – menšie množstvo chlorofylu sa niekde prejaviť musí. Nie je to pravidlo, ale často bývajú takéto rastliny citlivejšie k chorobám, i škodcom.

Tvar koruny často napovedá o pôvode rastliny. Stromy s úzkou špicatou korunou (smreky, jedle, tuje, cyprušteky...) v prírode často rastú tam, kde býva v zime veľa snehu. Po úzkej korune sneh lepšie skĺzne zo stromu dolu. Naopak, v teplejších oblastiach koruna u vždyzelených druhov býva často (nie ale vždy) široká až hniezdovitá.