Indiáni z kmeňa Omahov a Ponkov ju označovali ako mika-hi (hrebeňová rastlina), okrem iného využívali uschnuté súkvetia ako hrebeň a kartáč. Pawníovia mali pre echinaceu ešte lepšie znejúce meno – hovorili jej ksapitahako.
Rôzne etnické skupiny využívali echinaceu po svojom – napríklad ako protijed hadieho uštipnutia. Najtradičnejšie ale bolo využívanie tejto rastliny proti nachladnutiu, bolesti v krku či bolesti zubov. Liečivé sú zrejme všetky časti rastliny, najčastejšie sa ale využíval jej koreň, ktorý sa celý žuval. Okrem vlastných liečivých účinkov žutie koreňov zaháňalo pocit smädu.
S echinaceou sa môžeme stretnúť i my v prípade potreby preliečiť nejaký podobný problém. Spracováva sa do sirupov a extraktov, ktoré sa dajú bežne zakúpiť.
Viac nás ale asi bude zaujímať jej použitie v záhrade. Niet sa čomu diviť – keď echinacei rozkvitnú, poteší to motýle, včely – i nás ľudí. Echinacea najlepšie vynikne v prériových záhonoch, ale i v bežných trvalkových výsadbách. V takom prípade je vždy dobre, ak sa na miesto vysadí viac kusov od jedného druhu.
Echinaceám najlepšie vyhovuje priepustná, ale nie príliš bohatá pôda na slnečnom mieste. Pomerne veľké rozdiely sa medzi jednotlivými odrodami prejavujú v mohutnosti, výške i farbe kvetov. Jednotlivé odrody sa na záhone chovajú rôzne – niektoré sú vitálne, iné citlivejšie, niektoré sa sami vysievajú, u iných je to skôr vzácnosť. Pri pestovaní viacerých foriem v blízkosti sa môže prihodiť, že medzi semenáčkami sa objaví úplne nová forma.
Echinacei sa môžu v prípade potreby rezať aj do vázy, ale z hľadiska opeľovačov je slušnejšie ponechávať ich na záhone bez zásahu. Suché súplodia sa odporúča na rastline nechať až do jari. Ich textúra spolu s tmavou farbou môže poslúžiť ako ozdoba v tichej zimnej záhrade. Plody echinacei vyhľadávajú aj niektoré drobné vtáky, čím im cez zimu môžeme poskytnúť cennú službu.
