Orlíčky

Orlíčky (Aquilegia) majú na našich záhradách stále miesto. Sú to často používané rastliny vhodné najmä pre zmiešané trvalkové záhony. Orlíčky sa prirodzene vyskytujú najmä v miernom pásme celej severnej pologule. Ich typickou vlastnosťou je mimoriadna schopnosť krížiť sa medzi sebou. Z tejto vlastnosti sa môžu radovať záhradníci a majitelia záhrad, pre botanikov to až tak dobrá vlastnosť nie je. Vďaka tomu nie je celkom presne isté, koľko druhov tejto rastliny vôbec existuje. Uvádza sa 50 – 400 druhov. Tento veľký rozptyl spôsobuje nejednotné vnímanie tejto rastliny. Jednotlivé formy niektorí biológovia považujú za samostatné druhy, iní iba za odchýlky v rámci druhu.

Orlíčky, ktoré sa u nás pestujú bežne, patria do skupiny krátkovekých rastlín. Vydržia obvykle 2-5 rokov, ale vo väčšine prípadov zostávajú na záhradách mnoho rokov. Veľmi dobre a ľahko sa samé vysemeňujú, niekedy sa vďaka tomu samovoľne premiestňujú do iných častí záhrady. Najlepšie sa im darí vo vlhkých, ale dobre priepustných pôdach na stanovišti v polotieni, pri dostatočnej vlhkosti prosperujú i na slnečných lokalitách.

Orlíčky majú veľmi bohatú históriu pestovania, je potvrdené, že ich pestovali Rimania na obsadenom území dnešnej Veľkej Británie už v 3. storočí. Pestovali sa občasne v blízkosti katedrál a sakrálnych stavieb (Taliansko, 12.storočie), historici sa domnievajú, že ich kvety slúžili ako kresťanské symboly.

Orlíčky sa považujú za (mierne) jedovaté rastliny, jedovatosť sa týka najmä semien a podzemných častí. Napriek tomu sa historicky pomerne často využívali v ľudových medicínach rôznych národov. Rozomleté semená sa miestami používali proti kožným parazitom v srsti hospodárskych zvierat. Kvety sa najmä v kombinácii s inými lúčnymi kvetmi používajú ako rezané do pestrých, ale nie príliš trvalých kytíc.