Ešte pred tým mala úplne iné meno – spočiatku sa označovala ako ‘Sekiyama‘, ale toto označenie úplne zaniklo. Je to veľmi stará odroda, ktorá vznikla zámernou hybridizáciou. Úplne presný dátum nepoznáme, vie sa len, že to bolo niekedy v období „Edo“, teda v čase medzi rokmi 1603 až 1867.
Mimo Áziu sa prvé Kwanzany, alebo ak chcete – tak Kanzany, dostali v roku 1903 – a to do USA. Európa mala dôvod oslavovať vlani, v roku 2023 to bolo presne sto rokov, čo sa táto odroda dostala na európsky kontinent – do Anglicka.
Kanzany patria (u nás) k najobľúbenejším sakurám vôbec. Má to jeden estetický a druhý pragmatický dôvod. Estetika je jasná – plné kvety a sýtoružová farba na začiatku kvitnutia nenechá nikoho chladným. Pragmatické dôvody k výsadbám týchto sakúr cítia hlavne správcovia verejnej zelene, ale i na súkromnej záhrade môže byť veľmi cenné, keď rastlina neprináša plody. To je príklad práve Kanzanu, ten to dokáže. Pokojne ho teda môžete vysádzať aj tam, kde nie je žiaduce padanie plodov na chodník, či do trávnika a intenzívne návštevy včiel a iného hmyzu.
Kultivar Kanzan spočiatku rastie do vázovitého tvaru, ale keď zostarne, rast do výšky sa spomalí, ale do šírky rastie naďalej – až vytvorí impozantný, široko rozložitý strom. Treba si ho trochu strážiť. Obvykle sa pestuje na podpníku čerešne vtáčej – a u nej je vidieť nadmerná ochota regenerovať z kmeňa. Ak sa to neustráži, v korune sakury sa objavia konáre, ktoré na jar zakvitnú záplavou bielych kvetov. Pre niekoho je to aj pôsobivé – dve farby kvetov na jednom strome. Horšie je, že naša vtáčia čerešňa je vitálnejšia ako kultivar Kanzan – a za pár rokov ho obvykle ovládne až tak, že kultúrna, ružovo kvitnúca forma stratí svoju dominanciu a môže celkom uhynúť.
